Keby nám niekto v decembri 2019 povedal, že sa v marci 2020 naše výlety na istý čas stopnú a nebudeme môcť cestovať, asi by sme ho vysmiali. Dnes sa nesmejeme. Klišé-neklišé, všetci sme možnosti, ktoré máme, brali ako samozrejmosť. Poďme si zaspomínať na to, ako začala naša karanténa na indonézskom ostrove Lombok. Je to sen alebo nočná mora? Ako to vnímame my?
➳ Prečítajte si aj: Čo robiť a vidieť v Ubude
Presun z Bali na Lombok
V čase, kedy sa koronavírus šíril svetom rýchlosťou svetla, sme si užívali slnešné lúče v raji. Boli sme na Bali. 24.03.2020 sme si večer ľahali do postele s tým, že na druhý deň je na Bali Nyepi deň (Day of Silence). Je to hinduistický sviatok, deň, kedy sa nevychádza do ulíc. V tento deň nejde elektrina, nevychádza sa vonku, nepracuje sa, ľudia sa postia a trávia čas s rodinou, meditujú, nezabávajú sa, ba dokonca, covid-necovid, zavreté je aj letisko. Čo tým chceme povedať?
Počas Nyepi sme boli na spolupráci v luxusnom hoteli na Bali. 25.03. nám poobede recepčný prišiel oznámiť, že “deň ticha” sa o jeden deň predlžuje. Do ulíc sa nejde ani 26-teho. Avšak, letisko sa vracia do normálu a lety sú povolené.
Nebude to také ľahké…
Scenáre v našej hlave boli rôzne. Keďže sme situáciu sledovali od začiatku a Bali do 25.03. nešlo do lockdownu, rozhodli sme sa z Bali vycestovať. Už asi týždeň sme sa pohrávali s myšlienkou, že keď sa situácia bude zhoršovať a na Bali to nebude bezpečné, presunieme sa na vedľajší ostrov Lombok. Na Lomboku sme sa mali stretnúť s našimi kamarátmi z blogu uzsmetam.sk. Ešte v ten večer sme si kúpili letenku hneď na druhý deň.
26.03. ráno nám recepčný oznamuje, že presun na letisko je možný, no má jeden háčik. Potrebujeme isté certifikáty. Každý z nás potreboval 4 dokumenty na to, aby sme sa mohli dostať z Ubudu do Denpasaru (hodina cesty autom). Jeden certifikát bol od polície, ďalší bol od hotela, ďalšie od “starostov” konkrétnych oblastí na Bali. Toto všetko pre nás vybavil hotel, za čo sme boli veľmi vďační. Cestou na letisko sme boli políciou zastavení 8x. Ani jeden policajt naše certifikáty neotvoril, iba chceli vedieť, či ich máme.
Letisko bolo prázdne. To, čo nás desilo, bol fakt, že všetky iné lety nielen na Lombok boli zrušené. Po istej chvíli sa na tabuli ukázalo, že náš let zrušený nie je. Hurá, letíme na Lombok.
Karanténa na indonézskom ostrove – sen alebo nočná mora?
S každou fotkou, ktorú sme počas karantény publikovali na instagram, nám chodili správy alebo komentáre, ako nám ľudia závidia to, že sme v karanténe pri mori. Na začiatku sme sa na to takto pozerali aj my. Čo by sme v čase, keď sme každý deň chodili do práce, dali za to, aby sme mohli ísť na pár dní k moru? A čo snívanie o teple a slnku od októbra do apríla? Jasné, že karanténa na ostrove je sen.
Pozrime sa na to z druhej strany. Hoci Indonézia na začiatku nezaviedla extra prísne covid opatrenia, atrakcie, jazerá a iné turistické spoty sa uzavreli. Jediným miestom, kam sme mohli ísť, boli pláže, no aj tie neskôr zavreli – pri každej boli policajti alebo takí SBS-kári, ktorí nás pekne pri príchode otočili. Plážovanie je super, no ak bývate pri mori nepretržite od januára, verte mi, že časom sa vám na pláž každý deň ísť nechce. Je to ako so všetkým, čoho máte istý čas dostatok a vám sa to už zunuje.
Dni neistoty
Po príchode na Lombok sme sa ubytovali na vile na kopci neďaleko mesta Kuta. Chceli sme si od ľudí držať akýsi odstup. Cesta na vilu bola náročná – štrk, piesok, skaly a nieľkoko kopcov, ktoré sme museli zdolať na našich skútroch. Väčšinu času počas prvých dvoch mesiacoch karantény sme trávili “doma.” Áno, chceli sme byť zodpovední. Občas sme si zašli na pláž, na nákupy či na nanuk, no nebolo to často.
Keďže sme nevedeli, ako dlho bude svet “uzavretý,” neistý bol aj náš príjem. Firme, pre ktorú sme pracovali, klienti rušili zákazky, a tak robota nebola ani pre nás. Nevedomie o tom, ako dlho budeme na ostrove a či budeme ešte mať peniaze, v nás podnietili nájdenie si novej, dlhodobej práce online. Celý apríl sme venovali hľadaniu stabilnej online práce, s ktorou, aj ak by covid trval dlho, by sme sa nemuseli báť o financie. Apríl a máj sme teda zamakali, no vyplatilo sa to. Máme online prácu a ak covid potrvá ešte istý čas, vieme, že o financie sa báť nemusíme. Áno, odsek, ktorý hovorí o tom, že karanténa na indonézskom ostrove môže skôr byť nočná mora, je dlhý a stojí za zamyselnie.
Dokedy tu ešte budeme?
Asi je jedno, či človek býva v paneláku, v dome alebo vo vile na pláži, občas pocit strachu a úzkosti z toho, čo bude ďalej a dokedy nás bude covid otravovať, doľahol aj na nás. Milovali sme zobudiť sa ráno a pozerať sa na more, no občas sme mali dni, kedy sme si priali byť doma alebo cestovať tak, ako kedykoľvek predtým. Život v izolácii na vile nám po dvoch mesiacoch začal liezť na nervy, a tak sme sa 1.6.2020 rozhodli zmeniť ubytovanie. Presťahovali sme sa do rezortu v centre Kuty (juh ostrova) a aspoň na nejaký čas to vnímame ako zmenu. Dokedy tu budeme? Nevieme. Vieme, že keby je možnosť vycestovať a zmeniť ostrov alebo krajinu, neváhame ani minútu. Už máme karantény dosť a veríme, že čoskoro sa svet vráti do normálu.
Čo nás naučila karanténa na ostrove
Pocit, že sme uviaznutí na jednom mieste, ešte k tomu na ostrove, už nejaký čas, doľahol občas aj na nás. Mali sme dni, kedy sme boli smutní, zúfalí, sklamaní, kedy sme sa báli, čo bude ďalej a rozmýšľali sme nad tým, či sme naozaj nemali využiť ponuku repatriačných letov, ktoré prebiehali na začiatku apríla.
Potom tu boli dni, ktoré boli skvelé, slnečné, v teple pri mori, tie dni sme nič nerobili, len sme nasávali atmosféru miesta, kde sme sa práve nachádzali. Boli tu dni, o ktorých snívate, keď sedíte v práci a rozmýšľate, kam na dovolenku pôjdete tento rok. Mali sme úžasné dni, kedy sme nerobili nič, len sme ležali v posteli a pozerali Netflix. Tieto dni sme si užívali tak, ako nikdy predtým – aká je šanca, že tieto dni ničnerobenia sa ešte zopakujú? Možno bude všetko iné, keď sa vrátime domov, možno príde čas, kedy budeme opäť musieť vstávať o šiestej, budeme si sadať do MHD plnej frustrovaných ľudí a budeme chodiť do práce v Európe. Potom prídu dni, kedy na našu karanténu na indonézskom ostrove budeme spomínať v dobrom a budeme chcieť vrátiť čas. (pozn. 2023: aj sa tak stalo)
Karanténa na chudobnom indonézskom ostrove nie je ani sen, ani nočná mora. Je to život. Život plný šťastia, strachu, túžby, odhodlania a vďaky, že sme sa ako jedni z mála, rozhodli ostať vo svete plnom nekonečných možností.
